Je čas na ďalší rozsiahly článok, tentokrát na tému „čo vyplavil deathmetalový oceán“. Myslím, že môj vzťah k žánru je dostatočne známy na to, aby si nikto nemyslel, že recenzie naň takto chcem mať z krku. Skrátka vychádza desaťkrát toľko prinajmenšom slušných vecí než koľko stíham mapovať systémom serióznejším než „jedno vypočutie na YT ako kulisa a ide sa ďalej“ a kúskovať to tu po jednom nemá cenu. Myslím, že dnes máme namiešané vcelku pestro, mohlo byť ešte pestrejšie, ale veci ako EXIMPERITUS, REPAID IN BLOOD či OMINOUS RUIN vzhľadom na vydanie stačí písať po novom roku. (Našťastie, lebo už toto je náklad pre autora i čitateľa.) 

Bodovanie máte len pri radových albumoch.

DISINTEGRATION – Prahara (2020, Brutal Mind, 32:41)

Čujte ďalší pozdrav z najväčšej brutal deathmetalovej scény na svete. DISINTEGRATION sa hlásia z mesta Kediri na východe Jávy a sú reprezentantmi najnovšej generácie indonézskej scény. Adilistya (basgitara), Dani Puja (bicie) a Budi (gitary, vokály) spolu hrajú od roku 2016, kedy sa hneď prihlásili s dvojskladbovým demom. Skladby „Kehancuran“ a „Tahta Berhala“ nájdeme aj na debutovom albume „Prahara“ z konca septembra tohto roku. Ako asi tušíte, texty má kapela v indonézštine, názvy skladieb vám povedia minimum, snáď len „Tendensi Ideologi Radikal“ a „Konspirasi Luka“ umožnia zhruba tušiť svoj obsah. Zaujme vydarený obal albumu, skôr alegorický než typicky „spotrebne ultrakrvavý“, v tomto sú Indonézania talentovaní.

Pokiaľ ide o osem skladieb na albume, dávajú dokopy vyše pol hodiny sympatického BDM zážitku. Vzhľadom na obrovský pretlak kapiel na scéne by pri letmom vypočutí extra zaujať nemuseli, prvý dojem bol „ok, ďalší brutal z Indonézie, odkedy tam scéna vyslovene explodovala, už to človeka vlastne ani nebaví“. Vyplatí sa im však dať čas, mládenci vedia slušne hrať, skladať a majú cit pre žáner. Hrajú dravo, agresívne, zároveň striedajú rýchle, zúrivé klepačkové party s pomalšími drvivými. Ide o klasickejšiu podobu BDM bez nejakých hypertechnických, grindujúcich či slammingových úletov. Čiastočne u nich počuť ozveny US školy rokov 1996 – 2000, napríklad prvé albumy DYING FETUS, a v hádam ešte väčšej miere „euro-BDM“, aj keď zo všetkého najviac mi to melódiami a dramatickosťou pripomína BEHEADED a Malta je už vlastne detašované pracovisko Severnej Afriky v Stredomorí. „Prahara“ má dobrý, hutný, prirodzený zvuk, fajn vokály v dvoch hlbších growlových + jednej vyššej brechavej polohe a DISINTEGRATED posiela do pásma sľubného nadpriemeru.

7/10

https://www.metal-archives.com/bands/Disintegration/3540419827

https://www.facebook.com/Disintegration-549326705241809

KALIGULA – Doctrination Of Atisamdha (2020, Brutal Mind, 32:43)

Tisíce ostrovov, niekedy obrovských, trópy, sopky, sme stále v BDM ríši v južných moriach. KALIGULA fungujú od roku 2007 v meste Jimbaran na Bali, albumovo debutovali v roku 2012, o rok nato vydali 2-skladbové EP a skladby „Catastrophe“ a „Warfare“ sú asi jedinými, ktoré majú otextované v angličtine. Nanovo nahraté sa dostali aj na aktuálny v poradí druhý album, vydaný v novembri. Zvyšných šesť kusov je narevaných v bahasa Indonesia, ako-tak niečo naznačia asi len názvy „Retorika Elite“ a „Doktrin Disorientasi“. („Enigma Genocide“ je možno po anglicky, ale nestavil by som na to.) Album vznikol v zostave Wahyu basa, Monot bicie, van’death gitary a Bayu vokály.

KALIGULA sú rozhodne príjemným prekvapením, v prvom rade zvukovo je to na indonézske pomery nadštandard a ak sa zvyknete osypať pri surovom neuhladenom znení, tu budete spokojní, „Doctrination ...“ je zvukovo hutný, ostro a zreteľne kontúrovaný, pričom si zachováva brutalitu a drvivosť. Hudobne máme tú česť s veľmi energickým, agresívnym a priamočiarym BDM, ktorý je vskutku úderný, zároveň však príjemne technicky podaný a so zaujímavými nápadmi. Skladby odsýpajú s grindovou nespútanosťou, zľahka podobne ako u MISERY INDEX, náklepové pasáže sú fakt zničujúce, temperamentom pripomínajú talianske deathmetalové komandá a na sile im neuberá ani to, že na albume prevažuje klasickejší smrtiaci vokál na pomedzí revu a growlu. Nechýba ani hra s atmosférou, intro v štýle „tu ide o krk“ či v podstate inštrumentálka „Ati Samdha“. V nej „etno“ pasáž, pri ktorej vidíte džungľu, z ktorej po daždi stúpa opar a na čistine uprostred dediny bojovníci mávajú parangmi a oštepmi, prejde do veľmi kvalitnej „slamovačky“. Obal s námetom temného obradu vydarenú nahrávku korunuje.

8/10

https://www.metal-archives.com/bands/Kaligula/3540363347

https://www.facebook.com/KALIGULA-208713572482680/?group_id=0

LIE IN RUINS – Floating In Timeless Streams (2020, Dark Descent Records, 43:02)

Z horúceho juhu sa pohneme na chladný sever, kam pol roka slnko poriadne nezasvieti. S rokom vzniku 2002 možno LIE IN RUINS označiť aj za predstaviteľov fínskeho death metalu „nového tisícročia“, hudobnícke začiatky členov však siahajú hlboko do 90-tok a Tuomas K. (gitary, vokály), Roni S. (vokály), Roni Ä. (gitary) a Jussi-Pekka Manner (bicie) hrali alebo aj hrajú black či death metal v podzemne známych spolkoch ako SARGEIST, DESOLATE SHRINE, PERDITION WINDS, CORPSESSED a podobne. Ich v poradí tretí album je na svete od novembra u vydavateľstva známeho náklonnosťou k ponurému death metalu. Dark Descent sa ich hudby nahrávky ujali už po druhýkrát a hoci dostupné recenzie ich predošlé veci posielajú skôr do priemeru či mierneho nadpriemeru, ja toto svoje prvé stretnutie s LIE IN RUINS hodnotím vyššie.

Nedávno som zaznamenal zaujímavý postreh, s ktorým sa po krátkom premýšľaní dá súhlasiť – na vývoj fínskeho kovu smrti mali výrazný vplyv prvé albumy CARCASS. Tento typ riffov sa naozaj tiahne celým spektrom obzvlášť prvej fínskej deathmetalovej generácie a keďže tú uctievajú všetky ďalšie (a nejedna kapela inde vo svete, ako sme už videli a ešte uvidíme), horí tento pôvodne vlastne patologicky krvavý plameň vo Fínsku dodnes. Tam hore ho však zabalili do trochu iných nálad, taktiež ponurých, ale hlavne mrazivo zlovestných. LIE IN RUINS sa k nemu priznávajú hneď na začiatku a nabaľujú naň mnoho ďalších harmónií, zlovestných trilkov, „sirénových“ riffov a mrazivo-nadzemských atmosfér, ktoré odkryjú aj uctievanie príliš opomínaného skvostu klasického severského death metalu s názvom „Soulside Journey“. Fínska štvorka vie zakomponovať melodiku, ktorá nie je gýčová ani nevhodná a „Floating...“ s jeho veľmi svižnými, útočnými a drviacimi tempami je v náklepoch nefalšovane staroškolsky brutálnym materiálom. Pripočítajme kvílivé sóla, klasický severský growling, dotyk apokalyptickosti v znení a máme tu album, ktorý je syntézou toho najlepšieho v klasickom kove smrti z polnočnej strany starého kontinentu.

8/10

https://www.metal-archives.com/bands/Lie_in_Ruins/45511

http://lieinruins.deathmetal.fi/

https://lieinruins.bandcamp.com/

UNDERGANG – Aldrig i livet (2020, Dark Descent Records, 36:09)

Zdržíme sa ešte pri Dark Descent Records a vlastne aj pri death metale fínskeho typu, aj keď nie tak celkom. UNDERGANG sa dali dokopy v roku 2008 v hlavnom meste Dánskeho kráľovstva a so svojím pôvodom to myslia vážne až tak, že svoje príbehy o smrti, šialenstve, temnote a utrpení píšu v rodnej reči. A. Dødshjælp (bicie), D. Torturdød (vokály, gitary), Mads Haarløv (gitary, vokály) a Martin Leth Andersen (basgitara) sú skúsení hudobníci, ktorí sa do dejín oddávna kvalitnej dánskej scény zapísali aj v spolkoch ako SACRIFICIAL, CORPUS MORTALE, THE CLEANSING, KOLDBORN, plus k tomu kadečo iného, napríklad PHRENELITH. S posledne menovanými zdieľajú záľubu v ponurej, zlobnej a chorobnej tvári kovu smrti, v plesnivom zvuku, rinčaní a rozleptávajúcej atmosfére.

UNDERGANG na to idú dosť „po fínsky“, to znamená riffy vychované na starej tvorbe CARCASS, podivné harmónie a vyhrávky ako od DEMILICH, ktorých pripomínajú aj niektorými prvkami frázovania väčšinou kdesi v hĺbke bručiaceho vokálu, a atmosférickejšie ladenými motívmi, ktoré vo Fínsku vyučujú. Bahennosťou a drevorubačskou nekompromisnosťou si možno spomenúť aj na takých „Starobylých“ ako boli ABHORRENCE, a zlovestné vyhrávky sú tiež odkazom na 90. roky, kedy sa viac než na hudobnícku ekvilibristiku hralo na navodzovanie zlovestnej, až desivej atmosféry. UNDERGANG drvia v stredných aj vyslovene „rezkých“ tempách, nevyhýbajú sa ani náklepom, ktoré znejú naozaj pekelnícky obzvlášť v spolupráci s niekoľkými psychopaticky škvrčiacimi či zmučene chrčiacimi polohami vokálu. „Aldrig i livet“ je takto jednotlivo zhmotnením ducha dávnej zloby a surovosti kovu smrti a určite ho možno odporúčať. Bacha ale na to, že kapela podľa takéhoto vzorca urobila zatiaľ päť albumov a ak si ich diskografiu strihnete zaradom, po treťom albume možno budete otrávení, štvrtý pošlete do slabého priemeru a o tento nový už ani nebudete mať záujem. Inak možno tento spolok oceňovať za to, že svojím uchopovaním žánru prispieva k pestrosti a zaujímavosti „salámistickej“ dánskej DM scény.

P.S. Ak by ste mali záujem o niečo echt záhrobné, proti čomu sú aj UNDERGANG vcelku tradičná príjemná muzika, odporúčam trilógiu od záhadných Švédov MYLINGAR. Pohybuje sa na hranici death a black metalu, okorenená aj inými ponurými štýlmi, a znie tak, ako keby ju fakt stvorili na opačnej strane ornice.

7,5/10

https://www.metal-archives.com/bands/Undergang/3540287330

https://undergang.bandcamp.com/

https://www.facebook.com/undergangktdm/

OREAMNOS – Into The Night (2020, Bloody Mountain Records, 24:54)

Som si istý, že hádam aj zopár partií glammetalových handričkárov s práškom v nose a pnutím v gätiach pomenovalo svoju skladbu či rovno album „Into The Night“, ale toto nie je ten prípad. OREAMNOS je projekt, v ktorom účinkuje starý známy nadpriemerne tvorivý Matt Schott z Kalifornie (SXUPERION tu máme cca raz do roka, v recenziách naň nájdete ďalšie „záväzky“ tohto hudobníka). Má tu na starosti bicie, sólové gitary a vokály a ďalšie gitary aj s basou dodal Newyorčan menom Sam. EP z konca novembra je prvotinou OREAMNOS a ide o zmes black a death metalu s kontrastom rýchlych výbušných a pomalých, na prach či kašu mliaždiacich partov. Celkom zaujímavo tu počuť syntézu „sxuperionovského“ black metalu s jeho hrozivou atmosférou rozľahlých tajomných a strašidelných podzemných priestorov alebo aj vesmírnych hlbín, a prehnitého starobylého NY death metalu z čias GOREAPHOBIA, prvotín INCANTATION a podobných skupín šíriacich zápal pekla, rozkladu a záhuby. V najpomalších momentoch znejú OREAMNOS ako atmosférickejšia verzia WINTER a ambientné zvukové koláže pripomenú, že kedysi dávno boli v Austrálii istí DISEMBOWELMENT. EP sa mi bodovať nechce, ale toto prebúdzanie dávnych duchov pre súčasnosť považujem za prinajmenšom sľubné.

https://www.metal-archives.com/bands/Oreamnos/3540475518

https://bloodymountainrecords.bandcamp.com/album/into-the-night

DEATHROLL – Into The Vortex (EP, 2020, samovydanie, 9:04)

Za týmto projektom stoja David Coloma (gitary) a Diego Rojas (vokály) a hosťovsky tu účinkujú basák Stephen Fernandez a bubenícka kapacita Kevin Talley (DYING FETUS, MISERY INDEX, SUFFOCATION a mnoho ďalších veľkých i menších mien). Davida pri skladaní materiálu na debutové EP ovplyvnili veľké bolesti, ktorými prechádzal po operácii prasknutého čreva, ktoré pochopiteľne sprevádzal hnev, frustrácia, horkosť a depresia. Nečudo teda, že tri skladby, každá okolo troch minút, prekypujú nasrdenou výbušnosťou a agresiou, ostrými riffmi a naštvanými vokálmi striedajúcimi revané polohy typické pre melodeath a hardcoreové pokriky. Hudba samotná balansuje na pomedzí švédskeho melodického kovu smrti – na um mi prichádzajú AT THE GATES a CEREMONIAL OATH –, thrash metalu a hard coru. Hudba je väčšinou rýchla, fakticky energická a vášnivá, s občasnými voľnejšími náladovými momentmi, zvuk je hutný, rezavý, nahrávka príjemne kope, nejaký desaťskladbový album by v budúcnosti určite dokázal zaujať.

https://deathrollband.bandcamp.com/album/into-the-vortex

DEATH ORCHESTRA – Symphony Of Death (2020, samovydanie, 36:20)

Som ten odporný chlap, ktorý tvrdí „metalistom symfonické orchestre zakázať, vôbec ich k nim nepúšťať, symfonici, bacha, dakto sa vám snaží parazitovať v revíre“ a tieto veci. Nebaví ma, keď sa kapela vykašle na nejaké slušnejšie riffy a miesto toho do kíl púšťa z kompu orchester či robí podobné triky „keby dnes žil Beethoven, hral by...“ Proste mi to väčšinou príde lacnota ako „som síce metalista, ale som aj jemný intelektuál“. Beriem, že raz za čas sa to dá vidieť, ak to má kapela premyslené, naposledy na koncerte SEPTIC FLESH som aj ja pustil predsudky k vode. Inak ale všetky tie „albumy/koncerty s orchestrom“ bez ľútosti míňam.

Napriek tomu mi je prinajmenšom sympatické, akú poctu DEATH zorganizovali, zahrali a nahrali deathmetalisti BUICIDE z ruského Sankt Peterburgu. Ani nemám pocit, že všeobecne skôr neznámy spolok chce zamakať na popularite tým, že použije dielo iného, naozaj veľkého umelca. Oceňujem skôr kusisko práce, ktoré si tento projekt určite vyžiadal. Chuck Schuldiner bol gitarový virtuóz a skladateľ, ktorého veci nezahrá len tak hocikto, prepísať ich do partitúr a nacvičiť s „piterským“ Olympijským symfonickým orchestrom tiež nie je práca na jeden večer. To všetko kvôli asi iba jednému koncertu 4. mája 2019 v Opernom koncertnom klube v Sankt Peterburgu. Jeho výsledkom je našťastie vskutku pôsobivý a lahodne počúvateľný záznam, v ktorom sa death metal v inštrumentálnej verzii so symfonickým orchestrom navzájom obohacujú o nové dimenzie. BUICIDE sú pravdepodobne perfekcionisti, ruskí hudobníci z vážnohudobných sfér zase oddávna patria medzi elitu, tento živák sa skrátka oplatí počúvať. Skladieb je len sedem, ak by ich bolo dvadsať, nehneval by som sa, „Voice Of The Soul“, „Crystal Mountain“, „Zero Tolerance“, „Scavenger Of Human Sorrow“, „Spirit Crusher“, „Destiny“ a „Pull The Plug“ ma bavia aj v takejto podobe. Odborník na vážnu hudbu nie som, ale z výchovného koncertu som ušiel iba raz, nie preto, že by mi klasika škodila a odpudzovala ma, len sme v ten večer mali nejaký dôvod na „rebéliu“.

https://deathorchestra.bandcamp.com/album/symphony-of-death

https://www.metal-archives.com/bands/Buicide/3540332894